Hanka zbiera naplavené drevo a vytvára z neho predmety, ktoré vás chytia za srdce

nov 20, 2019
drevený koník na kolieskach v bielej farbe, výtvarníčka Hana Jánska

Miluje prírodu, zbierať naplaveniny pri Váhu, čaj z byliniek z vlastnej záhradky, prácu s drevom i s deťmi. Jej výrobky dýchajú človečinou, rovnako ako ona sama. S výtvarníčkou Hanou Jánskou sme sa porozprávali o jej vášňach, práci a živote samom.

Stretávame sa v jej útulnom byte. V „dorábačke“, ako nazvala svoj pracovný kút v kuchyni, sa v škatuliach váľajú nohy, krídla, telá rýb… Samozrejme, všetko z dreva. Rozprávame sa, usrkávame kávu a občas sa Hanine ruky stratia v starých kufroch. Z ich útrob vyťahuje svoje poklady – z jedného konopné zástery, staré plátna, o ktorých vie presne, odkiaľ sú a kto ich robil a čo z nich vyrobí ona, z ďalších zasa hotové drevené výrobky vychystané na cestu na najbližší jarmok…

Zo starého dreva poznamenaného zubom času dokážete svojím citlivým zásahom vytvoriť krásne dekorácie. Ako ste sa dostali k tejto tvorbe?

Môj otec, ktorý rád zbieral kadečo od kontajnerov, mal v garáži dielňu, kde prerábal a vyrezával veci z dreva. Neraz sme sa mu smiali, že je ako vetešník, keď sme ho videli, ako znovu nesie ďalší „úlovok“. Vždy však z toho, čo doniesol, niečo vyrobil. Až po jeho smrti som pochopila, že aj ja som totálny maniak-recyklátor. Zrejme to mám po ňom. Keď zomrel, bolo to jedno z mojich najťažších období, čakala ma neľahká úloha – vypratať jeho dielňu. V tom čase som sa naplno venovala textilnej tvorbe. Keď som ponachádzala veci, ktoré nazbieral, našla som tam nádherné staré drevené dosky s pôvodnými nátermi. Nedalo mi vyhodiť ich. Povedala som si, že z toľkého starého dreva musím dačo vymyslieť. Bože, taký domček, skúsim napíliť štvorčeky a trojuholníky, hoci aj s ručnou „pionierskou“ pílkou po otcovi a uvidíme… Tak som drevo začala ručne píliť a prikladať k sebe. A zrazu mi to došlo: toto by mohla byť cesta. Otec ma vlastne inšpiroval. Toto bola moja nová láska – otcove drevá.


starodávny kufor naplnený dekoráciami z dreva

Vydržali vám zásoby dodnes? 🙂

Ale kdeže! Otcovo drevo som už dávno minula. Začala som zbierať vlastné pri repasovaní starého nábytku. K tomu sa pridružila moja ďalšia vášeň – zber naplaveného dreva. Blízko hate na Váhu už mám „svoje“ miesto, kde mám nachystaný hák na naplaveniny, neďaleko mám aj dielňu plnú nazbieraného krásneho dreva. Dcéra mi hovorí, že už mi tam nič neprevezie, že ďalšie tam nevojde. Ja však tvrdím, že nikdy toho nie je veľa. Predstavte si, že to drevo mohlo byť spálené, zničené… Keď môžem dať tým starým naplaveninám novú podobu, je to fantastický pocit. Celý tento proces mi dodáva veľkú vnútornú slobodu.

Z vašich výrobkov cítiť lásku, s ktorou pristupujete k svojej práci. Čo všetko vám táto práca prináša a čím vás obohacuje?

Pred pár rokmi mi život priniesol aj veľa ťažkých, zložitých udalostí v pomerne krátkom čase. Musela som riešiť vážne zdravotné problémy. Cítila som nevyhnutnú potrebu zmeny životného štýlu, ísť inou cestou. Naberala som odvahu, aby som mohla začať tvoriť slobodne, aj keď skromne. Bol to veľmi dobrý krok. Vďaka tejto mojej tvorbe, spomaleniu životného tempa, preciťovaniu prírody, dobrých medziľudských vzťahov som začala žiť radostnejšie. Práca s drevom je pre mňa psychohygiena. Mám dve vnúčatá a mám na ne čas. Mám čas venovať sa tomu, čo milujem – rodine aj práci.

Prečítajte si tiež

Vaše výrobky sú krásne svojou „nahotou“, prirodzenosťou… Keď po prvýkrát chytíte drevo do rúk, viete hneď, čo z neho bude? Prichádza okamžitý nápad?

Je to nadšenie. Keď napríklad objavím naplaveninu, poviem si: Z tohto by bola ryba! Ten vypadnutý suk – to bude oko. A vidím ten tvar. Vtedy utekám do dielne rýchlo si ceruzkou zakresliť približný obrys. Potom ho dolaďujem pílkou. Ručne dorábam dlátkami okraje, štiepam… Niektoré veci zámerne prasknem, vybrúsim, priznám štrbinu a následne „zošívam“ hrdzavým drôtom ako výšivku. Pre mňa sú najkrajšie vzory čiary, bodky, krížiky a špirály. Nič iné nepotrebujem. Umelo domaľovávať napríklad kvetinky, navyše na malom mieste, to je pre mňa dosť neprijateľné. Mám rada striedmy štýl, aj preto na jednu plochu nedávam viac ako dve farby. Keď sa ponechá priestor prostote, práve vtedy vyniknú tvary a prirodzená patina, oko sa zbytočne nerozptyľuje. Pokiaľ nájdem dobré drevo, o ktorom si myslím, že ho môžem nechať bez farieb, to je pre mňa víťazstvo. Staré drevo je nádherné vo svojej štruktúre.

drevená dekorácia, drevené vyrezávané a kolorované domčeky v drevenom rámiku

Pri domčekoch je od začiatku verná jednej zásade: domčeky nekolorovať. Iba na maľovanie malých okienok používa trochu akrylu.

Dušou, prácou i vedomím ste veľký recyklátor…

Vždy som mala lásku k hline, zemi, predkom, k ich umeniu, veď aj pomocou veľmi jednoduchých nástrojov a za ťažkých podmienok dokázali vyrobiť pre mňa dokonalé veci, ktoré prežili generácie. Prečo to nedokážeme my? Často sa pýtam, čo sa s nami stalo? Žijeme v dobe nadmiery konzumu. Dnes sa nehanbím, keď vyťahujem veci z kontajnera ako môj otec. Často sa čudujem, čo všetko ľudia dokážu vyhodiť. Mňa môže trápiť len to, čo viem ovplyvniť. A pri svojej práci mám dobrý pocit zo seba, že nepomáham vytváraniu zbytočných odpadov.

Môže vás zaujímať: Spríjemnite si domov s prírodnými textíliami. Ktoré a ako použiť?

Ľudia vás môžu osobne stretnúť na jarmokoch…

Áno, veľmi rada chodím na jarmoky. Nie je však jarmok ako jarmok. Nemyslím kolotoče, cukrovú vatu, varešky z Poľska a podobne. Napríklad tento rok mi učaroval folklórny festival Hontianska paráda, trh remesiel v Kežmarku a azda najviac som bola nadšená festivalom Nezabudnuté remeslá, ktorý sa v lete konal v Banskej Štiavnici. Cítila som sa tam doslova ako Alica v krajine zázrakov. Bola som taká nadšená, až som si myslela, že odtiaľ neodídem. Dokonca som si predĺžila pobyt na dve noci. Priznávam, okrem Trenčína je to asi jediné mesto na Slovensku, kde by som si vedela predstaviť žiť. Aj s elektrickým bicyklom… na uličky vinúce sa v kopcoch. 🙂

drevená dekorácia anjela pripevneného na drevenej podložke

„Keď sa mi dostalo do rúk toto drevo, uvidela som v tom kúsku naplaveniny tvár mojej babičky Lieskovskej, maminej mamy, ktorá nám vždy v nedeľu nosila v kufri napečené koláče. Bola to veľmi obetavá žena. Krídla má preto, lebo bola skutočný anjel. Pre niekoho môže pôsobiť až strašidelne, ale pre mňa osobne je to veľmi vydarená vec. “

Prečo domčeky, ryby, anjeli, kone, vtáky a srdcia, kostoly a kaplnky?

Symbolika je u mňa veľmi dôležitá. Srdcia sú, prirodzene, láska, kostolíky a zvonice sú obrazom duchovna, ktoré je prítomné v našich životoch. Koník je zasa hravosť – tá by sa nemala u ľudí vytrácať ani v neskoršom veku. Ryba je štedrosť a zdravie; vták symbolizuje voľnosť, slobodu, nadhľad; anjel je ochrana. A napokon domčeky. Tie predstavujú základ – rodinu, rodičov a deti, detstvo…

S dušou recyklátora

Chodiaca vitrína, tak nazvala pani Hana skrinku s vypletanými dvierkami. „Tú si nosím na jarmoky. Dovnútra naukladám domčeky, anjelov, koníky. Dvierka sú vlastne čelá zo starej postele. Skrinku som si navrhla a môj kamarát stolár mi ju vyrobil na mieru.“ Krížiky na kostoloch si však vyrába sama z hrdzavých drôtov. Veľa sa naučila na jarmokoch od rezbárov, drotárov aj kováčov.

ručne vyrobená skrinka s vypletanými dvierkami a ručne vyrobené kostolíky zo zvyškov dreva

  • Tvorbu Hany Jánskej hľadajte na facebooku – Hanina patina. Tu nájdete aj informácie o tom, na ktorý jarmok sa práve chystá a kde ju môžete osobne stretnúť v stánku v obľúbenej konopnej zástere s úsmevom na tvári a srdcom na dlani obklopenú domčekmi, rybami, koníkmi, anjelmi… a espritom nesmiernej človečiny a pozitívnej energie, ktorú cítiť aj z jej výrobkov.

Hana Jánska – výtvarníčka

Od detstva rada plietla, háčkovala, šila, mala, ako sama hovorí „nepokojné ruky“. Vyštudovala strednú ekonomickú školu. Pracovala v cestovnom ruchu. Žije a pracuje v Trenčíne. Vyše tridsať rokov sa venovala textilnej tvorbe. Dnes tvorí dekorácie zo starého dreva s naplavenín. Reštauruje nábytok, jej špecialitkou sú staré kredence. Okrem toho vedie tvorivé dielne s deťmi, kde ich učí recyklovať.


Pozrite si viac z Hankinej tvorby v galérii

Text: Martina Deríková
Foto: Miro Pochyba, archív Hany Jánskej
Zdroj: časopis Pekné bývanie 11/2019

Komentáre