Začínal ako samouk, dnes ho poznajú na celom svete – o práci a živote rezbára Jána Homolu

sep 25, 2018
Ján Homola

Ján Homola začínal ako samouk. Rezbárstvo v škole neštudoval, napriek tomu sa mu úspešne venuje viac ako 30 rokov. Rokmi si vypracoval vlastné postupy práce s drevom a jeho tvorbu dnes poznajú na všetkých kontinentoch sveta.

Tridsať rokov skutočne nie je málo. Je to vlastne polovica vášho života, ak dobre počítam… Veru tak, ale k drevu som inklinoval odmalička. Môj otec ma preto volal Janko Drievko. Napriek tomu, keď nadišiel čas rozhodnúť sa, akým smerom v živote pôjdem, vrhol som sa na celkom inú oblasť – na štúdium hutného inžinierstva. Roky som pracoval ako technológ v kremnickej mincovni.

Reliéfy, ale aj nábytok Jána Homolu si obľúbil aj bývalý slovenský prezident Ivan Gašparovič, no a jedálenskú súpravu si od neho objednal španielsky kráľ Juan Carlos. Dnes žije v Kremnici a tvorí v Žiari nad Hronom.

Nepochádzate z rodiny, kde by sa rezbárstvo posúvalo z generácie na generáciu, nikto vám nedláždil cestu ani nedal know-how. Napriek tomu vás dnes poznajú na celom svete. Čo stojí za týmto úspechom? Asi obrovské odhodlanie. Tí, čo ma poznajú, dobre vedia, že keď si raz niečo zaumienim, idem tvrdo za tým. Spomínam si, že ako malý chlapec som bol v kaštieli vo Svätom Antone. Uchvátilo ma, čo som v ňom videl. Vlastne, kdekoľvek som bol, obdivoval som všetko pekné. Len som tak „slintal“. Ani som netušil, že raz dokážem podobné veci aj ja. Túžba a hlas srdca ma hnali vpred.


Ján Homola

„Môj úspech je dláždený drinou.“

Odvtedy už pretieklo veľa vody a predpokladám, že nie vždy šli veci ľahko… To je pravda. Obdobie začiatkov sa ani po desiatkach rokov z pamäti vymazať nedá. Dodnes viem, že prvé, čo som vytvoril z dreva, bola vyrezaná pažba. Na tom som sa učil. Postupne som prešiel na voľnejšie veci až po dnešnú tvorbu. Bola to dlhá, krásna, ale aj veľmi boľavá cesta. Ako sa hovorí, veľkí chlapi pomaly rastú. Ani úspech, ani uznanie sa nezrodia z večera do rána. Skrývajú sa za tým tisíce hodín driny, doráňaných prstov, boľavých lakťov, no predovšetkým viera v samého seba a obrovské odhodlanie, ktoré nemôže pominúť ani po niekoľkých neúspechoch.

Ján Homola

„Kedysi som túžil byť najlepší minimálne v Európe. Dnes už nemám také túžby, nechávam sa viesť svojimi pocitmi, ktoré ma napĺňajú šťastím a vnútorným pokojom.“

Napriek mimoriadnym úspechom ste stále zostali nohami pevne na zemi a tvoríte vo svojej malej nenápadnej dielničke. Ste tu vlastne od začiatku, nie? Celkom prvú dielňu som mal priamo vo svojej obývačke. Počúval som televízor a pri tom pracoval. Študoval som všetku možnú dostupnú literatúru. To bola pre mňa vtedy jediná cesta, ako sa stať rezbárom. Samouk sa naučí vyrezávať najlepšie tak, že dookola skúša a pracuje na sebe. V mojom prípade šlo o 16 a viac hodín denne. Dnes je to o čosi menej.

Vaša tvorba je z môjho pohľadu mimoriadne náročná a skutočne rozmanitá. Čo konkrétne považujete za svoju srdcovú záležitosť? Hm… Tuším, že je to akási myšlienková tvorba. Napríklad padajúce pierko alebo jeseň a listy. Mení sa to v závislosti od životnej fázy, v ktorej sa práve nachádzam. V každom prípade sa už do práce nenútim. Tvorím skôr intuitívne. Pravdaže, potrebujem pracovať, aby som mal dať čo do úst, ale záleží mi aj na tom, aby sme, či už ja, alebo moji ľudia, robili pekné veci s radosťou. Jedine tak môžu potom tie výtvory robiť radosť iným.

Ján Homola

Máte nejaké nenaplnené pracovné sny? Pred rokmi som chcel niečo dokázať, vytvoriť. Zanechať takú menšiu stopu v čase a histórii. Neodísť bez toho, aby si človek na mňa nepomyslel. Teraz už len zostáva veriť, že sa mi to za tie roky podarilo.

Aby človek mohol dobre odvádzať svoju prácu, musí aj relaxovať. Čo toto slovo znamená pre vás? Snažím sa čas tráviť hlavne v prírode, ktorá ma dobíja energiou. Starám sa o svoj dom a čas, pravdaže, s radosťou venujem aj svojim blízkym. Keď mám chuť, venujem sa novej tvorbe, doposiaľ nepoužívaným technológiám z oblasti rezbárstva, ktoré sa snažím prepracovať do dokonalosti. Pre ďalšiu generáciu rezbárov túžim zanechať odkaz zhmotnený do knihy, ktorá momentálne nikde na svete neexistuje. V mojej knihe by malo byť absolútne všetko od A po Z pre mladého začínajúceho rezbára.

rezbár Ján Homola

Vidím, že je tu veľa rôznych druhov dreva. Ja by som sa v tej záplave stratila. Z akých tvoríte najradšej? Tu v dielni sa nestrácame… Viem aj o tom najmenšom kúsku dreva, ktoré v správny čas zapasuje na svoje miesto. U mňa sa ničím neplytvá a z dielne skutočne odchádzajú len piliny. Zužitkujeme tu všetko. No a čo sa týka toho dreva, tvoríme zo všetkých možných drevín. Ak by som však mal vybrať jeden druh dreva, tak by to bola určite hruška. Má takú „maslovú“ štruktúru a je veľmi dobre tvarovateľná.

rezbár Ján Homola

Čo považujete za umenie a krásu? V danej chvíli sa nechať ­viesť svojím pocitom a nerozmýšľať. Zrazu pocítiš, že niečo z toho kusa dreva je navyše, odoberieš to a vznikne niečo, čo sa chce ukázať svetu. Žiadne drevo nie je „špatné“. Ja si skôr myslím, že čím je „škaredšie“, tým je atraktívnejšie.

Vo vašom prípade sa nemusíme baviť o úspechu, pretože je jasné, že vás právom oslovujú majster. Mňa skôr zaujíma, aký je to pre vás pocit. Spokojnosť z úspechu? Je to žitie obyčajného človeka. Drina ocenená tým, keď po celom roku, čo je rezbár zatvorený v dielni, napokon so svojimi prácami ide na výstavu a ľudia jeho prácu ocenia. Alebo keď ukončím a odovzdám objednávku majiteľovi a vidím v jeho očiach nadšenie. Vtedy som so sebou skutočne spokojný.

rezbár Ján Homola

Dlhé roky robil majstrovi v dielni spoločnosť čierny krkavec Karol, ktorý sa zotavoval po vážnych zraneniach.

Text: Kristína Falťanová
Foto: archív Jána Homolu
Zdroj: časopis Pekné bývanie 9/18

Komentáre