Staršie domy to majú ťažké najmä vtedy, keď už roky čakajú na niekoho, kto by objavil ich skryté i otvorené možnosti. Vnútorné rozpoloženie domov i ľudí má navzájom ladiť. Niekde sa to podarí – vnútrajšky dvoch donedávna zaspatých horehronských domov majú nečakaný charakter.
To nestáva len tak, že sa obzeráte a špekulujete nad tým, kto si len mohol v malom mestečku zariadiť kaviareň takto svetobežne. Jasné, v hlavnom meste by to nebolo až také prekvapenie. Brusno (ako mnoho iných kúpeľov) sa usiluje o bývalú slávu rozširovaním kúpeľného pavilónu z 80. rokov minulého storočia, pritom pôvodné historicky cenné kúpeľné domy z 19. storočia sú zatvorené, chátrajú. Príslovečné čaro dobovej architektúry, jej autenticita a secesný šarm čakajú na svoj reštart.
O to vzácnejšie pôsobí interiér kaviarničky pri trati. Má svoju noblesu. Od miestnych sa dozvedám, že jej majitelia s rovnakým zanietením zariaďovali aj svoj domov na jednej z terás brusnianskeho Zámlynia.
„Som fanúšička viacerých nábytkových značiek. Pokojne sa v nábytkoch prehrabujem na webových stránkach. Mám dobré skúsenosti s nakupovaním cez internet, no treba mať predstavivosť, ako vyznie vybraný kúsok na mieste, ktoré sme preň vydumali. Určite by som nechcela, aby to u nás vyzeralo ako štylizovaná fotografia z katalógu nábytkovej firmy,“ vysvetľuje Veronika.„Chybou je, že u nás stále veľa ľudí nevyužíva služby interiérového dizajnu. My sme radi, že drevomodelár, ktorý nám zhotovil drevené prvky v kúpeľni, kuchyni aj časť vymuroval, vedel profesionálne skorigovať naše predstavy.“
Zastavujú tu rýchliky aj diaľkové autobusy. V lete ožívajú ulice špacírovaním hostí z liečebne, prichádzajú turisti, na Hrone podchvíľou vidieť kajaky či kanoe s rozjarenými šťastlivcami. Ulice a uličky kde-tu lemujú banícke a drevorubačské domčeky ako zo skanzenu, väčšinu zástavby tvorí architektonická zmes všetkého, čo sa stavalo v minulom storočí. Fasády ohodené brizolitom striedajú staršie domy. Niektoré z nich majú očividne nových vlastníkov – omietky natiahnuté na polystyrénových „kapotážach“ majú svoj kolorit, ktorý neraz ignoruje miestnu tradíciu.
„Som fanúšička viacerých nábytkových značiek. Pokojne sa v nábytkoch prehrabujem na webových stránkach. Mám dobré skúsenosti s nakupovaním cez internet, no treba mať predstavivosť, ako vyznie vybraný kúsok na mieste, ktoré sme preň vydumali. Určite by som nechcela, aby to u nás vyzeralo ako štylizovaná fotografia z katalógu nábytkovej firmy,“ vysvetľuje Veronika.„Chybou je, že u nás stále veľa ľudí nevyužíva služby interiérového dizajnu. My sme radi, že drevomodelár, ktorý nám zhotovil drevené prvky v kúpeľni, kuchyni aj časť vymuroval, vedel profesionálne skorigovať naše predstavy.“
Ktorýmkoľvek smerom sa človek pozerá, všade navôkol sa nad mestečkom dvíhajú hory. Od kúpeľov dovidieť na Nízke Tatry, chrbát Prašivej, z opačného konca Brusna, z domu, ktorý sme navštívili, majú výhľad na celé mestečko, na zákruty Hrona, kostolík sv. Ondreja, na Vepor, vrchy Slovenského rudohoria.
Dvojpodlažný rodinný dom postavili pôvodní majitelia pred 40 rokmi. Na tú dobu to bola príjemná architektúra s geometricky členenou fasádou, dvomi výstupmi na terasy v záhrade, vstupom zo zadnej časti domu rovno do druhého podlažia.
Mladá rodina postupne pretvára vnútro domu. Začali nižším podlažím a záhradou, postupne sa púšťajú do prerábky na poschodí, možno príde na rad aj fasáda domu: „Milšia je nám brizolitová fasáda v kombinácii s drevom, akoby sme si mali dom obaliť polystyrénom. Ešte porozmýšľame, akú tvár dáme vonkajšku domu. Zatiaľ sa po múroch zdobne popína brečtan a pavinič. Páči sa nám takáto divočina. Trochu sme jej uzdu popustili aj v záhrade.“ Upravené plochy striedajú nekosené zákutia s lúčnou trávou, pergolou sa vinie vistéria.
Európu objavili v Ázii
Veronika a Peter žili na Taiwane, precestovali aj juhovýchodnú Áziu. Zarábali si učením cudzích jazykov a koľko len mohli, toľko putovali svetom. Nejaký čas obdivovali minimalizmus japonských interiérov, zažili skromnosť príbytkov v horách Nepálu, poznali, že žiť sa dá aj s málom, objavovali starú Európu v koloniálnom štýle domov na ázijskom kontinente.
V Ázii mohli Veronika a Peter intenzívne vnímať francúzske a anglické vplyvy, ktorých vibrácie už z nášho kontinentu odniesol čas. Časť z nich sa im však podarilo preniesť aj do svoho domova.
Neskôr ich očaril spôsob, akým si staré vidiecke domy Burgundska zachovali svoju čistotu a útulnosť a ich obyvatelia zasa pôžitok zo žitia. „Nás dvoch spája cestovanie aj túžba po domove, v ktorom premietame skúsenosti a zážitky z ciest. Rozumieme si predstavou o bývaní. Sú nám cudzie chladné interiéry, zhodli sme sa na dome, ktorý má dýchať spolu so záhradou. Dohodli sme sa na obývacej izbe, ktorej vzhľad určia drevené trámy, kozub, mix starožitného a súčasného, doplnky z ciest. Ladenie atmosféry má pre nás väčšiu cenu ako dokonalá usporiadanosť. Prirodzene opotrebované podlahy a obklady, o ktoré sa pritom majitelia starajú, domy s patinou – také, aké sme zažili na vinobraní vo Francúzsku – alebo koloniálne interiéry Vietnamu, v ktorých sa zastavil čas, urobili na nás silný dojem. Človek si vie predstaviť, čím tie domy žili. Myslím, že teraz aj v našom dome cítiť ducha starej Európy. Európu sme najprv zažili v Ázii a potom sme jej podstatu šli hľadať naživo do Talianska, Francúzska a Británie,“ prechádza Veronika z terasy do kuchyne a otvára krídla dverí na obývacej izbe.
Peter zapáli oheň v kozube. „Náš dom sa nesnažil o vyhranený architektonický štýl. Kúpili sme ho kvôli miestu, kvôli výhľadu. Zariaďujeme ho prelínaním štýlov, prenášaním zažitých vplyvov do nového prostredia.“
S Veronikou otáčame konferenčný stolík, ktorého korpus slúžil ako debnička na muníciu počas druhej svetovej vojny: „Jasne rozpoznateľný štýl je pre nás nezaujímavý. Sme za útulný mišmaš. Neprekáža nám ani viac druhov dreva v jednej miestnosti a ani farieb sa nebojíme. Naša kúpeľňa má teraz síce steny natreté antracitovým odtieňom, no najprv sme skúšali hnedú, potom tmavofialovú, až kým sme sa po niekoľkých dňoch farebných zážitkov dopracovali ku kúpeľni v súčasnej podobe. Ak niekto chce zariaďovať, tak by mal najprv v dome žiť a pozorovať svetlo počas dňa, postupne nachádzať spôsob, ako ísť na farby a materiály, zžiť sa s miestom tak, aby mohol dom dotvárať.“
„Čo sa týka náterov, mali sme podarený zážitok, keď sme dokončovali prístrešok pri kaviarni. Svetlý sivo-olivovozelený odtieň považovali niektorí okoloidúci za protiplesňový náter, a že kedy už tomu dáme normálnu farbu. Veď hej, väčšina vonkajších drevených konštrukcií je v okolí natretá na niektorý z odtieňov hnedej… Dosť ľudí si zvyklo na farby, ktoré vnímajú ako pravidlo pre určité povrchy, a ani im na um nezíde, že nemusí byť každý trám hnedý a stena biela alebo marhuľová. Aj na náš kaviarenský interiér sa spočiatku niektorí pozerali s nedôverou, že čo sú to za novoty a prečo sú steny od polovice neomietnuté, čo sú to za nápady. Teraz sa u nás mnohí kúpeľní hostia fotia tak, aby bolo vidieť aj interiér.“
Pestrosť v živote, pestrosť v bývaní
Veronika svojimi nápadmi určovala štýl, Peter hľadal materiál, hobľoval, pílil, natieral, reparoval, a keď bolo toho veľa, zohnali si remeselníka – drevomodelára, ktorý mal nielen dobrú prácu, ale poradil im aj pri zariaďovaní. „Mám pocit, že u nás sa ľudia boja vnášať do interiéru cudzokrajné prvky alebo nemajú odvahu miešať viac štýlov. Ak sa interiér aj vydarí, tak je to skôr v škandinávskom duchu čistých línií a útulných doplnkov,“ zamýšľa sa Veronika.
Mne zas prišlo na um, že nie každému je dané zachovať si vkus a mieru pri vytváraní štýlového mixu. Tu si ich strážia. Pokojne sa možno poddať atmosfére domu, cítiť vôňu diaľok.
Trávniky, skalky, stredné a vysoké porasty, trvalé ohniská a záhradné prístrešky
Patria už k bežnému spôsobu, ako si tu domáci zveľaďujú pozemky. Veronika a Peter spestrujú svoje nádvorie a svah pásmi divočiny: lúčny porast im najviac vonia. Tým, ktorí prešli svetom, je domov často voňavejší a vzácnejší ako domasedom. Cena samozrejmého, doma nepovšimnutého sa mení návratom z cudziny. Na svoje kopce vo výhľade z domu sa nevedia vynadívať.
Veronika a Peter – majitelia domu
„Máme radi pestrosť – rovnako v živote, ako aj v štýle bývania. Kuchynskú linku sme zdedili, len sme ju obnovili, vymenili drez, batériu, úchytky a doplnili poličky. Kuchynský ostrov sme si doviezli z jednej z našich poľovačiek na starožitnosti v Púchove. Inšpirácie, ako dať dokopy doplnky a nábytok, nachádzame aj v časopisoch.“
Text: Marína Underová
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Pekné bývanie 04/2018
