Miesta, kde sa postupne schádza viac a viac ľudí s tvorivou energiou, vznikajú z popudu a skúseností odvážnych jedincov.
Dnes sú už mnohým známe medializované okolnosti „kontajnerového“ príbehu manželského páru Kleinertovcov. Módna návrhárka Dana Kleinert a architekt Oliver Kleinert sa spoznali, keď ešte ani jeden z nich nebol populárnym kreatívcom, dokonca Oliver ešte ani nepomýšľal na kariéru architekta. Počas svojich zahraničných štúdií a stáží sa obaja stretli so silným previazaním umenia na remeslo, zažili vplyvy tvorivých projektov v mestskom prostredí, do svojej krajiny si priniesli myšlienku oživenia mesta lokálnym dizajnom a módou.
„Móda potrebuje architektúru – odev sa inak prezentuje v dobre a originálne postavených a zariadených priestoroch. Móda a architektúra sú si navzájom užitoočné.“
– Dana Kleinart, módna návrhárka
Oliver mal už pred rokmi na mysli osadenie lodných kontajnerov do zaspatých častí Bratislavy. Združenie Kontakt s projektom Šafko si našlo v roku 2011 svoje pole kreativity a aktivity na Šafárikovom námestí. V lodných kontajneroch žili dizajnérske obchodíky, kaviareň s lokálnou ponukou, v obľube cyklistov bola Cyklokuchyňa s opravovňou a prípravňou cykloakcií, fungovala tu neziskovka Magna Deti v núdzi, konali sa kultúrne podujatia. „K vytváraniu verejného dobra však treba aj politickú vôľu,“ spomína Dana. „Už vtedy spájal tento projekt ľudí od hudby, dizajnu, tanca až po módu. Po tom, ako z nevôle úradníkov zaniklo Šafko, si dizajnérske kontajnery našli svoje uplatnenie v iných mestách.“ Nápad vytvoriť živý organizmus, v ktorom sa spoja a podporia energie tvorivých ľudí, preniesli na bratislavskú ulicu Na Riviére. Tu vznikol originálny výstavný priestor dizajnérskych značiek, kaviarnička s reštauráciou, zázemie pre umelcov a dizajnérov, domovské sídlo Kleinertovcov.
Kde si starší Bratislavčania pamätajú časy pohodovej atmosféry Na Riviére, tam je dnes frekventovaná križovatka, zhluk a hluk mestskej dopravy. Už pred niekoľkými rokmi sa pred pohľadmi ľudí sediacich v električkách či autobusoch mihli lodné kontajnery so zasklenými stenami. Bol to na naše pomery nečakaný spôsob, ako vytvoriť výkladnú skriňu s modelmi šiat a bytovými doplnkami.
„Kontajner je v architektúre ako tehla, ibaže veľká. Možno ho otáčať, dopasovať… pracovať s ním ako v modulárnom systéme.“
Stavbu Na Riviére ovplyvňuje rodinný život a pracovné nasadenie Kleinertovcov. Na prahu ich súdomia poprekladaného redizajnovanými lodnými kontajnermi ožíva verejný priestor. Prestavby, dostavby a väzby na dizajnérske kontajnery vrátane návrhu Showroomu A:A – AvantGuard to Amandari vznikali v ateliéri Kleinert. Ten má sídlo vo vnútrodvore za zasklenou stenou kontajnera predsadeného pred obvodovou stenou murovaného domčeka. V ňom majú domácke zázemie s kuchynkou, kúpeľňou a spoločenskou časťou.
Kým pohľadom oceňujeme prepojenie pôvodného muriva so železným korpusom kontajnera, Dana, poučená životom s architektom, vysvetľuje: „Kontajnery možno vďaka ich konštrukčným vlastnostiam použiť v modulárnom systéme ako stavebné prvky. Dizajnér premení ich nepekný vzhľad na príťažlivý objekt. Nový priestor spája náš rodinný život s prácou a tvorivým stretávaním s ľuďmi pracujúcimi v ďalších kreatívnych profesiách. Viete, nie je to len koncept pre turistov, nemysleli sme len na naše bývanie. Predná časť stavby má byť aj pre miestnych. Chceme, aby sem radi prichádzali štamgasti, aby sa nanovo vrátili časy starej Riviéry. Veď sa sem chodilo voľakedy na výlety! Od tých čias pohodu tohto miesta zmietla súčasná križovatka,“ hovorí Dana, kým nás sprevádza krížom cez nádvorie v strede komplexu previazaného kontajnermi. Tie elegantne nadväzujú na pôvodný rodinný dom v bočnej uličke a starému tehlovému domčeku nasadili industriálnu korunu. „Vedeli sme, že toto miesto môže znovu fungovať.“
Zatrávnené priedomie s košatým stromom pred kaviarničkou patrí Kleinertovcom. Túto časť parcely ponechali ako verejný priestor. „Najprv sme do trávnika uložili hladké veľké kamene, potom pribudlo väčšie poleno. Ľudia si sadali, oddychovali. Postupne pribudli vonkajšie sedenia. O priestor sa staráme. Trávnik kosíme, čistíme. V kaviarničke s reštauráciou si náš kamarát Mišo rozbehol svoje zdravé gastropodnikanie. Čakali sme hŕstky ľudí, no sú ich celé toky – tí, ktorí pracujú okolo, mamy a deti, starší a študáci.“
Hoci je tu rušno – električky v zákrute kvília, autá neutíchajú –, tu sa zdá, že ľuďom to prichodí ako prirodzený tok mestského pohybu. Môžu naň hľadieť z bezpečného ostrova spoza zasklených stien kontajnerov alebo spoza stolov na zelenej ploche, ktorá sa prestrela medzi chodníkom a vstupom do „kontajnerova“.
Ako Dana a Oliver k Riviére prišli
„Hľadali sme s Oliverom miesto na bývanie, kde by sme žili, na ktoré si hodno vziať úver. V roku 2003 sme našli inzerát na predaj menšieho rodinného domu, ktorý je teraz súčasťou nášho žitia Na Riviére. Vedeli sme, že takéto miesto nemôže patriť len nám. Spočiatku sme bývali v domčeku na poschodí, dlho tu nebolo nič iné, ani ten prezentačný „kontík“ obrátený do ulice, ktorý si mnohí pamätajú. Nie sme developeri a tak vždy, keď sa nám finančne polepší, niečo pridáme, zlepšíme. Oliver mal od začiatku ideu, že sa ku kraju parcely niečo postaví, čo vytvorí zvukovú hradbu medzi križovatkou a vnútrodvorom. Odhlučnili sme sa. Na dva verejné kontajnery sa možno nadstaví ešte niečo iné alebo aj tretí kontajner. Tak sa objekt výškovo zladí s neďalekou bankou a my vo vnútrodvore a domčekoch prepojených mostíkmi získame potrebné ticho. Potom sa s rodinou nasťahujeme do dvojpodlažného rodinného domu, ktorý sme kúpili ako prvý. Má klasickú sedlovú strechu a obytné podkrovie, do ktorého možno vystúpiť vonkajším oceľovým schodiskom. Čoskoro sa doň bude vchádzať aj po drevenej lávke. Dokončievame kontajnerovú nadstavbu na starom tehlovom domčeku.“
Industriálna hranatá poetika kontajnerov geometricky rozohráva architektúru zo železa a skla, pocitovo si rozumie s pôvodnou tehlovou stavbou. „Murivo domčeka sme vyzliekli až na tehlu, vyspravili a priznali v interiéri rovnako ako pôvodný drevený trámový strop v zadnej časti domu.“ Kde sa strop už nedal zachrániť, tam s drevom a tehlami vytvára príjemný kontrast pohľadový betón.
Kameň a textil
Danine mäkké pleteniny a tvrdé stavebné materiály architektúry jej Olivera sú osudovým spojením. „Vycítim, ako pozdvihnúť útulnosť interiéru textíliami, Oliver necháva dotvorenie interiéru na mňa. Hoci, keď sme sa zoznámili, bola preňho odevná móda len čosi o handrách. Pritom odevné návrhárstvo je rovnako architektúrou ako sama architektúra, len z iných materiálov. Aj tu treba myšlienku vystavať na papieri a napokon preniesť do života, rozmýšľať koncepčne, technicky. Oliver navrhol koncepty prezentácie na veľtrhoch v Londýne a Japonsku, dával do kontrastu pleteniny s kovom a sklom. Také materiály rozjasnia pleteniny, dajú im väčšiu vzdušnosť. Na teplom dreve by sa textílie pocitovo stratili. Vďaka Oliverovmu pohľadu som si uvedomila materiálové vzťahy textílií v interiéroch. Tu sa podporujú kontrasty a nie materiálová obdoba.“
Dana Kleinert – módna návrhárka
„Keď som pôsobila na akadémii Art and Design vo Fínsku, kládol sa tam obrovský dôraz na zvládnutie remesla, absolvovanie technologických kurzov a remeselných postupov. Zoznamovanie sa s materiálmi bolo nevyhnutným úvodom, ktorý predchádzal samotnému vzdelávaniu v umení. Umelec inak uvažuje o tvorbe, ak má remeslo zažité. Oliver je podobného vyznania. Má prezývku McGyver – dokáže sa chytiť každej roboty, muruje, zvára, je zručný údržbár… aj preto sa na tvorbu pozerá s nadhľadom. Ak chcem od našej pani Anky, aby ušila model odevu, spojila textílie alebo použila iný postup, musím vedieť, ako a či sa to vôbec dá. Zručnosti šičky som stratila, viem však, čo šička dokáže, čo vedia gombičkári, tlačiari a ako napríklad funguje obnitkovačka. Letná akadémia módy, ktorú usporadúvame, vychádza z podobných princípov. Od roku 2011 sa na nej učia remeslu nádejní (od 8 do 17 rokov) návrhári. Získavajú skúsenosť, ako sa „babrať“ so svojimi konceptmi a doviesť ich do zrealizovateľného konca.“
Text: Marína Ungerová :: Foto: Miro Pochyba
