K starému domčeku prišiel Róbert s manželkou pomerne náhodným, o to viac však osudovým spôsobom. Pri novoročnej prechádzke mestom takmer štyri roky dozadu si manželka vo výklade jedného z obchodov všimla niečo, čo ju zaujalo natoľko, že sa k tomu musela vrátiť. „Napadlo mi, že kabelka, topánky alebo čosi podobné. Namiesto toho zahlásila: Pozri, aký pekný domček…“ Práve táto veta stála na počiatku zrodu jedného kúzelného miesta.
Tradičný kamenný domček našiel svojich majiteľov obrazne povedané o 5 minút dvanásť. „Predchádzajúci majiteľ začal domček prerábať v zmysle prispôsobenia sa modernému bývaniu socialistickej doby. To znamená, že vymenil všetky pôvodné drevené okná a dvere tak, že pôvodné zárubne zamenil za kovové, okná a dvere za obyčajné. To sme my zhodnotili ako priam brutálny zásah do histórie tejto stavby,“ hovorí súčasný majiteľ a dopĺňa, že v čase, keď nehnuteľnosť kupovali, bola viac-menej neobývaná a už na prvý pohľad v žalostnom stave.
Zrkadlo a polica nad posteľou boli vyhotovené zo starých trámov, ktoré majitelia našli v záhrade zasypané zemou a burinou. „Súdiac podľa ich stavu, museli tam ležať dlhé roky, zrejme po jednej z opráv strechy v minulosti.“
„Komín sa rozpadával, strecha zatekala, škridly boli poposúvané, latovanie ohnuté, krokvy prehnité a celú konštrukciu strechy ste s troškou námahy mohli rozkývať aj holými rukami,“ spomína na začiatky Róbert.
Potenciál v nehnuteľnosti však manželia stále videli obrovský. Mnohé síce bolo nevyhnutné opraviť, mnohé dostať späť do pôvodného stavu, no ich túžba bola taká veľká, že sa do toho s oduševnením pustili. „Od momentu, čo sme domček prvýkrát uvideli na fotke vo výklade, následne sa za ním vybrali a fyzicky si ho pozreli, mali sme jasnú predstavu minimálne v zámere prinavrátiť tomuto miestu pôvodného ducha,“ hovorí s pokorou.
Drevo použité na výrobu nábytku vrátane kuchyne je staré – dubové. Síce plné chýb a prasklín, ale o to krajšie.
„Keďže nie sme dizajnéri, inšpiráciu sme hľadali prevažne na internete a myslím, že pomerne kľúčová bola aj moja služobná cesta v južnom Anglicku, kde som býval v penzióne zo 16. storočia. Tam ma nadchla úžasná kombinácia kameňa a dubového dreva,“ vysvetľuje majiteľ, ktorý chcel vo svojom vidieckom dome dosiahnuť rovnaký efekt. Teda kus poctivej a stáročia prekonávajúcej práce, ktorej sa dotkla história.
Vyhňa s vlastnými dejinami
Zastavaná plocha domčeka je 6 × 13 metrov a v prednej časti je podpivničený. Majitelia v ňom priestor pôvodnej kováčskej vyhne aj s veľkým komínom zachovali. „Reálny obraz o rozlohe 20-árového pozemku sme získali po roku a troch koseniach ručnou kosou. Až vtedy sme sa dopracovali k plotu,“ rozpráva majiteľ, ktorý sa, samozrejme, okamžite po kúpe začal zaujímať o históriu stavby.
„Informácie sme sa snažili získať hlavne od miestnych. Jediné, čo sme sa dozvedeli, bolo, že „kováčňa“ bola postavená rozhodnutím miestneho richtára v roku 1895. Miestni šesťdesiatnici si pamätajú, že ako deti v nej pomáhali kováčovi rozdúchať oheň, nuž a posledným kováčom bol pán Kramár. Vtedajší mládenci si z neho vraj uťahovali tak, že kým on vysedával v krčme, traja-štyria mu spoločnými silami privliekli z „kováčne“ nákovu. Na obdiv všetkých si ju však pri odchode z krčmy vzal pod pazuchu a odkráčal domov.“
Nasiaknutý emóciami
Domček sa staval ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. „Keď sa pozrieme na rok realizácie a na mojich a manželkiných predkov, tak naše korene siahajú do Srbska a Maďarska. Máme tu vystavené medaily prastarých rodičov, ktorí bojovali počas prvej svetovej vojny. Truhlica na topánky, ktorú máme hneď pri vstupe, sa manželke vynára v spomienkach ako zbernica hračiek na pieskovisku a jej vek odhadujeme na viac ako 100 rokov. Rám hodín v kuchyni je vyrobený z agátového dreva – pôvodne jeden zo stĺpov z našej vinice, ktoré som ešte ako gymnazista osádzal spolu so svojím otcom. Aj ľanová posteľná bielizeň a textílie si tu uchovávame ako dedičstvo po našich predkoch. Úcta a pokora ukázala manželom smer, ktorým sa v rekonštrukcii vydať.
Podoba písacieho stola vznikala len dohováraním po telefóne. „Moje zadanie znelo: Keď sa žene pozriete do očí, vidíte do jej duše, keď sa chlapovi pozriete na hodinky a na jeho písací stôl, vidíte to isté… Vedel som, že môj stolár to pochopí,“ hovorí Róbert.
„V prípade, že kupujete dom, ktorý má 120 rokov, a chcete sa „zaradiť“, nič iné ako kvalita vám ani nemôže napadnúť,“ úprimne konštatuje Róbert, ktorému sa podarilo realizovať interiérové úpravy podľa predstáv s ohľadom na dizajn aj funkčnosť. „Už roky tu stále niečo robíme. Postupne sme vymenili všetky okná a dvere, pridali okenice, zariadili kuchyňu, pravdaže, tomu predchádzalo položenie kamennej dlažby a drevenej podlahy, no a na počiatku stála celková rekonštrukcia strechy. Zachovali a opravili sme pôvodné dubové pomúrnice aj zvyšné prvky. Zabrať nám dala aj rekonštrukcia komína a fasády,“ vymenúva majiteľ, ktorého pohľad na výsledok dnes už mimoriadne teší.
Kto tu býva
Róbert sa s manželkou zoznámil počas štúdia v Bratislave. Dnes už majú dve dospelé deti, a ich životnou filozofiou je nebáť sa snívať. Keď sa to naplní, tak vás to možno urobí šťastnými, no a ak nie, nič sa nedeje, veď aj tak to bol len sen.
„Dôležitým faktorom pri takomto druhu stavieb je udržiavanie teploty. Jej prudká zmena, hlavne v zimnom období, môže spôsobiť vykrútenie určitej časti masívneho nábytku.“ – Miroslav Fáber, stolár, ebenista.sk
Text: KristínaFalťanová
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Pekné bývanie 11/2018
