Kúpili starú evanjelickú faru a zmenili ju na múzeum, v ktorom aj žijú

sep 10, 2020
Bývalá evanjelická fara v Beluji, dnes slúžiaca ako múzeum a bývanie jej majiteľov

On, projektant elektrotechniky od Hlohovca, ona, historička umenia z Trnavy. Ich cesty sa preťali v Banskej Štiavnici. Odvtedy kráčajú jedným smerom, spolu. Anton Drímaj a Tatiana Drímaj Recká pred ôsmimi rokmi kúpili starú evanjelickú faru a rozhodli sa zmeniť ju na múzeum, v ktorom aj žijú.

Nečakaná cesta k fare

Pôvodným zámerom manželov bolo bývať v Banskej Štiavnici. Jednak ich k tomuto mestu viazalo citové puto, keďže tu sa dvojica spoznala, a jednak tu majú aj veľa priateľov, či už z oblasti architektov, pamiatkarov, výtvarníkov alebo umelcov. No ceny realít sa v tom čase šplhali vysoko nad úspory manželov. Dali si totiž podmienku, že si nebudú brať hypotéku, nechceli bývanie na úver. Hľadali nehnuteľnosť do výšky našetreného kapitálu. Vo voľnom čase sa teda túlali po hontianskom regióne, objavovali miesta od Banskej Bystrice až po Dudince a Šahy. Tak zároveň spoznali krásy a zákutia tohto kraja a čoraz väčšmi v ňom nachádzali zaľúbenie.

13 Miro Pochyba 8537

Hosťovská secesná izba je spálňa a zároveň pracovňa niekdajšieho evanjelického farára pôsobiaceho v Beluji, Gustáva Andreja Štollmana, z 19. storočia, ktorý bol blízky priateľ Andreja Kmeťa, čo dokazuje aj zachovaná súkromná korešpondencia.

Po dvojročnom hľadaní našli, čo hľadali – slovami domácej panej: „lásku na prvý pohľad“, niekdajšiu belujskú evanjelickú faru, ktorú neskôr odkúpili od cirkvi. Keďže útroby fary boli doslova „vykuchané“, museli noví majitelia zháňať „nový“ nábytok. Skupovalo sa po celom Slovensku. Čo kus, to príbeh, a každý je dobový. Aj tak chcú manželia vdýchnuť svojmu bývaniu a fare aspoň sčasti prinavrátiť historický pátos a zároveň pripomenúť život našich predkov takmer spred dvoch storočí.


História aj súčasnosť na jednom mieste

Fara v Beluji, v obci neďaleko Sitna, má bohatú históriu. Z evanjelických farárov, ktorí tu pôsobili, nemožno nespomenúť Gustáva Andreja Štollmana, ktorý bol zároveň publicistom, zberateľom ľudového umenia a osvetovým pracovníkom a ktorý tu pôsobil až do svojej smrti. Cieľom majiteľov bolo nadviazať na históriu tohto domu, preto jednu miestnosť, ktorá zároveň tvorí jednu časť múzea, zariadili v secesnom štýle. Všetko je tu autentické. Túto izbu si možno aj prenajať. Záujemcovia tak majú možnosť aspoň na krátky čas si vyskúšať bývanie v dobovom štýle. Môžu tu prenocovať aj nazrieť do Biblie z 19. storočia. Prostredie dotvára i miniknižnica s prevažne cirkevnými knihami, medzi ktorými si našli miesto aj zviazané Slovenské pohľady. Prekročením prahu dvier sa doslova ocitnete v minulosti.

Obývacia izba zároveň slúžiaca ako pracovňa vo vidieckom štýle s otvorenou bielou knižnicou, bielym pracovným stolom a starodávnymi stoličkami

Obývacia izba slúži zároveň ako pracovňa, študovňa i relaxačná miestnosť. Od secesnej izby vedľa ju delia ťažké kazetové drevené dvere. Stačí prekročiť ich prach a ocitnete sa v inom storočí.

Hneď vedľa je obývacia izba a pracovňa v jednom – mix starého s novým oživujú koberce. Súčasný dizajn na niektorých kúskoch nábytku nás vracia späť do súčasnosti. V podobnom duchu sú zariadené i ostatné miestnosti – kúpeľňa, spálňa i kuchyňa, aj keď tu sa domácim azda najviac podarilo potlačiť ducha súčasnosti. Pôvodná drevená podlaha a strop presahujúci výšku troch metrov sú však to, čo miestnosti spája (okrem historickej dlažby vo vstupných priestoroch zádveria).

Nevedela by som žiť v minimalistickom, pre mňa sterilnom dome. Som excentrik, bohém, umelec, Európan, cestovateľ, a to všetko ma inšpiruje aj pri interiérovom dizajne. – Tatiana Drímaj Recká, majiteľka

Prechádzka dvorom

Malebný dvor belujskej fary chytí za srdce už na prvý pohľad. Okolie hlavnej budovy obháňa jednoduchý trávnik popretkávaný kamennými chodníčkami. Skôr než sa k nej dostaneme, prechádzame okolo bývalých stajní, z nich sa zachovala iba časť, tú majú domáci v pláne čoskoro rekonštruovať – omiesť pôvodnými hlineno-slamenými omietkami. Tie môžeme nájsť na drevárni, ktorá sa celkom nenásilne vynorí, keď miniete skosený roh farského domu.

Nachádza sa tu i bývalá hospodárska budova, pôvodne dvojpodlažná farská sýpka, dolu sa uskladňovalo ovocie a zelenina, na poschodí bola obilnica. Farár v prípade núdze mohol svojim ovečkám požičať zásoby alebo predať za istý poplatok. V časoch úrody sa zásoby doplnili, aby sýpka nikdy nebola prázdna. Dnes zostalo zo sýpky len torzo. Nič nesvedčí o časoch hojnosti, keď sa jej útroby plnili do sýtosti. Plôtiky, ktoré na ňu nadväzujú, budia dojem, akoby tu stáli už niekoľko desaťročí, v skutočnosti sú to verné repliky bez zbytočných vyumelkovaných prvkov. Hlinené krčahy a hrnce na latách vyšli spod rúk domáceho pána, ktorý sa ako samouk začal venovať tradičnému belujskému hrnčiarstvu, ktoré zaniklo koncom 19. storočia smrťou posledného belujského hrnčiara.

Bývalá farská sýpka v Beluji

S bývalou farskou sýpkou majú domáci takisto svoje rekonštrukčné zámery.

„Pôvodní belujskí hrnčiari nikdy neboli cechovo organizovaní, boli to viac-menej samoukovia. A môj muž si dal za cieľ, keď sme sem prišli a začali objavovať históriu domu a dediny, že sa to naučí,“ hovorí Tatiana. „Snažíme sa zachovať genius loci cirkevného areálu, aby na Slovensku zostalo aspoň zopár pamiatok takých, aké majú byť – čo najviac autentické. Preto postupujem aj pri výsadbe kvetov ako pred sto rokmi. Ruže, floxy, lúčne kvety, bylinky, pivonky, dálie, tulipány a narcisy. Kvety sú sadené tak, aby sa menili podľa ročných období.“

Tip na článok: Premena 30 rokov neobývanej fary v nostalgické bývanie

Poctivá rekonštrukcia a v duchu recyklácie

Fara bola 50 rokov neobývaná. Keď sa jej ujali jej súčasní majitelia, bola v totálne havarijnom stave. „Neboli tu chodníky, nábytok, chýbali rozvody vody aj odpad, elektrina bola provizórne dotiahnutá z kostola vedľa fary, nebolo tu nič. Vlastne sa tu nedalo žiť. Sme tu už osem rokov a postupne ju renovujeme. Nepoznáme nedeľu,“ priznáva Anton. „Držím sa hesla: radšej poctivo ako rýchlo. Robím to síce pomalšie, ale poctivo, takže nemusím po sebe opravovať.“

Prečítajte si tiež

Rekonštrukčné práce sa nesú v duchu recyklácie. V snahe priblížiť sa čo najväčšmi súdobému duchu fary, snažia sa všetky potrebné komponenty kupovať na inzerát zo starých historických stavieb. Tak zohnali i vyše storočné drevo na renováciu niekdajšej bráničky, cez ktorú kedysi pán farár chodil do kostola. Domáci ju zrekonštruovali do pôvodnej podoby podľa zachovaných dokumentov. Chodník vedúci ku gánku je z kamennej kostolnej dlažby z prvej polovice 19. storočia, ktorú po vojne z kostola vyhodili na kopu k fare, kde bez ladu a skladu tíško spočívala zarastená trávou viac než 70 rokov. A to sú len čriepky z historických „comebackov“. „Zrecyklovali sme takmer všetok stavebný materiál v rámci areálu fary. Všetky inžinierske siete sme si robili sami. Aj výkopové práce, pričom sme do zeme ako drenáž použili rozsekaný betón, ktorý sme vyhodili z kuchyne a chodníkov okolo domu,“ spresňuje Tatiana.

Interiér kuchyne v zrekonštruovanej belujskej fare, ktorá je vo vidieckom štýle v bielej farbe

V kuchyni sa domácej panej celkom úspešne podarilo namixovať rôzne obdobia tak, aby spolu ladili a navzájom sa dopĺňali. Zjednocujúcim prvkom v tomto prípade bola biela farba.

V okenných rámoch je osadené staré tabuľové, ručne fúkané sklo, pri správnom uhle vidieť jeho krivosť a vnútri dokonca bublinky. Pohľad cez okná na malebný dvor je o to čarovnejší. „Také vyrábajú už len v Poľsku a Nemecku.“ A keďže ide o dosť finančne nákladnú záležitosť (1 štvorcový meter takého skla stojí okolo 60 eur), začlenil Anton do svojich plánov ešte jeden navyše – naučiť sa vyrábať ručne fúkané tabuľové sklo. Práca s ním si vyžaduje zručnosť, akú možno získať len skúsenosťou. Niečo málo o tom vie už i domáci pán. „Sklo je tenké 1 až 2 milimetre, čiže pri akejkoľvek úprave hneď praská. Keď som rekonštruoval okno v komore, v dnešnej kúpeľni, použil som staré sklá z okien zo zberného dvora. Kým som však vyrobil jednu dobrú sklenú tabuľu, podarilo sa mi zničiť tri ďalšie.“

Majiteľov čaká ešte veľa práce, prioritu má v súčasnosti výmena strechy, ktorá zateká na 36 miestach. Prieťahy v dotačnom systéme od štátu na pamiatkové objekty, ako aj skostnatenosť úradného aparátu však domácim sťažujú ich zámery a rekonštrukčné práce. Pre ich domov, dnes už i múzeum, sa však oplatí vydržať.

Pozrite si viac fotografií

Tip na výlet: Múzeum v Beluji

Belujská keramika patrí medzi významné hrnčiarske oblasti, ako sú Modra, Pozdišovce a Pukanec. Práve tretí spomínaný je príbuzný technológiou i zdobením tomu belujskému, svoj podiel zohráva fakt, že oba regióny delí od seba približne 20 km. Zatiaľ čo v Beluji táto hrnčiarska tradícia zanikla koncom 19. storočia, v Pukanci sa zachovala dodnes. Časom umenie tohto kraja zapadlo prachom a do zabudnutia. Belujská keramika je vzácna, zachovalo sa len málo artefaktov. Tie sú paradoxne viac cenené v zahraničí. U nás o nich laická verejnosť zväčša ani netuší. V múzeu, ktoré je súčasťou bývalej fary, sa zameriavajú na hrnčiarstvo v rámci celého Slovenska. Steny zdobia fotografie nafotené zo zbierok SNM v Martine. beluja.sk

Text: Martina Deríková
Foto: archív Drímajovcov, Miro Pochyba
Zdroj: časopis Pekné bývanie 08/2020

Komentáre