Študovala na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Nonstop sa venuje projekcii v architektúre a interiérovom dizajne. Potreba kreativity je v jej prípade snáď rovnako dôležitá ako okysličená krv v žilách, a tak vo voľnom čase tvorí vinylové hodiny.
Spomínate si na konkrétny moment, ktorý odštartoval vašu tvorivú činnosť?
Mala som nutkavú potrebu niečo ručne vyrábať. Veľmi sa mi páčili už existujúce hodiny z vinylu v zahraničí. Preto som začala tvoriť vlastné motívy. Začala som dinosaurom T-Rexom pre syna, pokračovala som stegosaurom, kolekciou zvierat a následne som sa pustila do hodín so siluetami hradov, kaštieľov a architektúry. Postupne som pokračovala tvorbou na želanie od portrétov spevákov a skupín až po jedinečné vlastné osobné portréty ľudí.
Ako dlho sa venujete tejto tvorbe? Začiatky nosíte v čerstvej pamäti či sú už dávno zabudnuté?
Je to už bezmála 5 rokov. A začiatky? Tie prebiehali v kuchyni s orezávačom v ruke nahrievaným nad sviečkou. Keďže som začínala „na kolene“, prvé pokusy boli na pohľad strašné, a tak som vylaďovala ruku, aby som vinyl rezala rýchlo, bez zastavenia v krivke a aby som šla s orezávačom čo najmenej nad sviečku, lebo vtedy sa sadze lepili na hranu. Postupne som hľadala nové spôsoby. Posledným bol nápad pretaviť ideu do digitálnej grafiky a pomocou laseru dostanem z platne presne to, čo chcem.
V akej atmosfére tvoríte dnes?
Povedala by som, že vo veľmi rôznorodej, keďže ide o moje hobby. Keď si potrebujem zrelaxovať hlavu a dostať iné nápady v mojej hlavnej činnosti alebo keď potrebujem premýšľať nad problémami a ich riešením, venujem sa platniam. Niekedy uprostred dňa, keď je nevyhnutné dať si prestávku, inokedy poobede, keď už viem, že za 30 minút nič svetoborné neurobím, tak platňu áno. Alebo večer, keď už deti len tak pobehujú pred spaním, alebo v noci, keď už všetci spia a ja ešte nie. Raz je ticho, inokedy krik a džavot. Sama mám veľmi rada džez a keď tvorím platňu s motívom hudobníkov, púšťam si práve ich, nech sa správne namotivujem.
Čo vás na tejto tvorbe baví a napĺňa najviac?
Monotónnosť ma dosť ubíja a keď mám pocit, že prichádza, prácu si sama vymyslím. Kreativita je forma myslenia. Tak uvažujem, pracujem… Jednoducho, snažím sa tak pohodlnejšie prežiť v podmienkach, ktoré sú dané väčšinou populácie.
Máte ešte nenaplnené pracovné sny?
Mám ich ešte veľa a stále pribúdajú. Momentálne som rozbehla kreatívne workshopy pre deti, začala som dennými tábormi v lete a chcem v tom ďalej pokračovať počas celého roka. Popritom si plním sny navrhovaním interiérov a architektúry. Okrem toho vždy, keď sa mi splnia sny, prídu ďalšie, ktoré neviem predvídať, lebo to závisí od všetkého, čo dovtedy prežijem.
„Po vyrezaní som buď spokojná, alebo ešte robím malé úpravy, alebo rovno režem ďalšiu platňu.“ Denisa Ďurica – umelkyňa, www.anynoon.com
Z akých materiálov najradšej tvoríte? Je niečo, čomu sa oblúkom vyhýbate?
Z vinylu najradšej navrhujem hodiny s hradmi, kaštieľmi, kostolmi a panorámy miest. Rada striedam materiály a neviem presne určiť, čo ma najviac napĺňa. Asi práve to obmieňanie. Naozaj potrebujem počas jedného týždňa robiť mnohé veci. Hlavne tvoriť. Či už ide o dizajn skrine, hodiny z vinylu, obraz na plátne alebo projekt garáže, alebo improvizujem pri recepte koláča, napĺňa ma to všetko a každé inak. Vyhýbam sa nákupom materiálu, lebo najradšej by som kúpila všetkého 5-krát viac, a to je nebezpečné pre rozpočet.
Čo považujete za umenie?
Čokoľvek, čomu niekto venoval čas a svoju myseľ, aby tým urobil druhému radosť, prípadne iné pocity, alebo ho prinútil zamyslieť sa. Obklopujem sa množstvom vecí, až to vyzerá, akoby bol všade neporiadok. Milujem tvorbu svojich detí, som úplne zaujatý pozitívny kritik a skoro všetko niekde visí alebo je položené. Potom sú to darčeky, ku ktorým mám vzťah cez ľudí, ktorí mi ich darovali. Nuž a najkrajšie umenie je príroda sama, každý organizmus do poslednej bunky a vesmír v celej jeho nepoznanej kráse. Všetko sa stále hýbe a je to ako tanec podľa najdokonalejšieho rytmu.
Aká je vaša životná a pracovná filozofia?
Neponáhľať sa! Nechcem sa ponáhľať. Chcem si užívať všetko, aj cestu do obchodu.
Text: Kristína Falťanová
Foto: archív Denisy Ďurice, Štefan Németh
