Štyri sochy: Znovuzrodená historická stavba v Banskej Štiavnici

mar 04, 2019
banská štiavnica

Niektoré domy majú šťastie. Hoci sa na ich stave podpísali stáročia, dotklo sa ich mnoho prestavieb a útrap z nedostatku financií či záujmu, zažili onakvejších a aj všelijakých majiteľov, zatekalo do nich, vlhli a aj vyzeralo, že už majú svoj čas zrátaný, odrazu sa objavil niekto, kto ich nielenže vyhrabal z najhoršieho, ale im aj vrátil dávny lesk.

Na tomto svete sa motá mnoho nepokojných duší, ktoré oscilujú medzi spletitými väzbami na viacero miest. Ťahá ich tam, aj keby čo bolo. Takých ľudí uhranie trebárs prírodné zákutie, čaro vidieka alebo zvláštnosti menšieho mesta. Vzniká previazanosť na miesta podivne príťažlivé a osobité, s ktorými pôvodne vo svojom živote nerátali. Tým miestom sa pre mnohých stala Banská Štiavnica. V jednom z výnimočných domov na bývalej Dolnej ulici, súčasnej Kammerhofskej, sa o záchranu a znovuzrodenie historicky vzácnej stavby postarali manželia Angušovci. Za vydarenú rekonštrukciu získali cenu ministerstva kultúry „Národná kultúrna pamiatka roku 2010“. To im poskytlo časť financií na reštaurovanie pôvodných okien, dverí, schodiska, fasády a sôch.

banská štiavnica

Dobový charakter zariadenia, zachovanie nástenných malieb so zvieracími i florálnymi motívmi z 19. storočia a obnova pôvodného domu získali od ministerstva kultúry ocenenie „Národná kultúrna pamiatka roku 2010“.

O oživení domu na Kammerhofskej 16

Už ôsmy rok sa štuková novorenesančná zelená fasáda domu hrdí svojou vynovenou podobou. Priečelie završuje atika so štyrmi terakotovými sochami – alegóriami ročných období od sochára Kovácsa z Budapešti. Vytvoril ich v roku 1791 pre potešenie vtedajšieho majiteľa domu, ktorý takto našiel spôsob, ako svoje sídlo originálne odlíšiť od ostatných meštianskych domov. Starousadlíci poznajú túto stavbu ako tzv. Jančiovský dom, po novom sa o nej hovorí a píše ako o dome 4 sochy. Neraz sa pri ňom pristavia zvedavci, ktorí ani nechyrovali, že aj poniže povestného historického jadra Banskej Štiavnice možno naďabiť na dom hodný obdivu.

Prichádza sem mnoho turistov, ktorí sa dopočuli alebo „dointernetovali“, že dom patrí k atrakciám mesta. Príjemná je pre nich štýlová kaviareň na prízemí a ešte možno príjemnejší zážitok z gurmánskeho posedenia v reštaurácii vo dvore palácovito rozloženej stavby.

banská štiavnica

Pôvodný inventár? Zo zariadenia sa tu nezachovalo nič; ani nábytok, ani kachle. „Nábytkové kúsky sme hľadali v budapeštianskych kamenných obchodoch so starožitnosťami a v galériách. Drevené podlahy z masívu sme kládli nanovo. Tapety sa vyberali podľa štýlu dekoru. Ten mal čo najviac asociovať koniec 19. storočia.“

Moderný, a pritom útulný interiér reštaurácie bravúrne otvorený posuvnou zasklenou stenou na nádvorie milo prekvapí odvahou spojiť historicky cenný objekt so súčasnou architektúrou. Samotný interiér domu zdobia maľby so zvieracími a rastlinnými motívmi. Na poschodí bývajú domáci.

„Štýl interiéru sme podriadili faktu, že ide o národnú kultúrnu pamiatku – súčasný minimalistický dizajn sme si tu nevedeli predstaviť, izby sme zariaďovali v duchu starých dobrých čias, len kuchyni sa ušla praktická štýlovo neutrálna linka z obchodného domu. Doplnkami, povrchom stien, detailmi a prepojením s obývacou časťou sa kuchyňa štýlovo podriadila atmosfére domu. Vyberali sme si starožitnosti s ohľadom na to, že tu budeme žiť s deťmi. Nábytok nám nemal brániť v bývaní, múzeum sme tu nechceli a ani preplniť priestor,“ objasnila pani Monika.

banská štiavnica

Vo veľkorysých miestnostiach s vysokými panskými stropmi sa dá dýchať. Interiér má svoju noblesu. Dom 4 sochy znovuzískal štýl, ktorý si táto stavba zaslúži. Patrí k tým, ktoré sú zobrazené na vedute mesta z polovice 19. storočia od autorov Loshingera, Oberta a Stoufsa (Zbierkový fond Slovenského banského múzea).

Dôverne na poschodí

„Ach, áno, obrubu kozuba si v kamennom starožitníctve v Budapešti vyhliadol môj manžel. Rozhodol, že jeho vzhľad bude mužskou záležitosťou a vraj: ,Ty si vyberieš podlahu‘,“ ukáže domáca pani na filigránsku rezbárinu dreveného rámovania kozuba. Dotknem sa prečalúnených kresiel so zvieracími nožičkami, poodstúpime od stien, aby sme sa prizreli obrazom od štiavnických, ale aj cezpoľných výtvarníkov. Visia tu diela od Kollára, Pituka, Arpáda Pála…

Medzitým nám domáci potvrdia, že niky sa do starých múrov vysekali dodatočne, aby tu vznikol štýlový priestor na knižnice. Všetkému však predchádzalo bádanie pamiatkarov, sondy, statické posudky a najmä viac ako jeden rok života rodiny sústredený v prízemí domu a spestrovaný „výletmi“ na horné nedokončené podlažie.

banská štiavnica

Na poschodie vychádzali obaja manželia za pocitmi, za hľadaním kontextu, za spájaním predstáv o tom, ktorá miestnosť bude ako slúžiť, aký nábytok do nej vybrať, akú mieru zariadenia znesú jednotlivé izby, aby všetkého nebolo priveľa, aby priestor slúžil rovnako deťom, ako aj dospelým, aby dom ožil náladou epochy, ktorá mu najviac priala.

Pani Monika berie do rúk vzorne zviazanú dokumentáciu o priebehu reštaurátorských prác, no nedá jej nespomenúť, akú šarapatu pri oprave narobila voda: „Môj otec je skúsený stavbár. Spočiatku sa zdalo, že postačí kopať do hĺbky 80 cm, aby sme položili drenáž, izolácie. Ukázalo sa, že do stavby po nevydarenej rekonštrukcii z 90. rokov minulého storočia zatekalo od svahu. V podloží bolo toľko spodnej vody, že sa nevyhnutne muselo ísť oveľa hlbšie – až do dvoch metrov.

banská štiavnica

S domom sme nadobudli aj nádvorie a na jeho konci vstup do bývalej štôlne. V zadnej sieni vstupu máme studňu ako zo starých povestí. O to viac bolo jasné, že s vodou v murive to jednoduché nebude. Izolácie a drenáže napokon zafungovali. Aj najnižšie položený apartmán, ktorý je zo strany dvora zapustený do terénu až po parapetné dosky, má suchý, príjemný interiér. Jediné, čo nás trápi, je susedstvo domu nezaizolovaného proti spodnej vode. Tá spoločným múrom presakuje do našej vstupnej haly v prízemí. Hala je reprezentačným a spoločným vstupom do kaviarne, reštaurácie, apartmánov na prenájom a je aj vchodom do nášho súkromia. Vlhkom sú ohrozované vzácne nástenné neosecesné stropné maľby (technika secco), ktoré prácne zreštauroval MgA. Ján Patsch. Sondážou zistil, že niektoré miesta boli už spráškovatené, maľbu fixoval akrylátovou disperziou a etylalkoholom,“ ukazuje v dokumentácii o postupe prác majiteľka.

banská štiavnica

„Dom sme kúpili s tým, že na ňom bolo dovtedy spáchaných mnoho provizórnych opráv, ktoré zanechali následky aj na starých maľbách. Dlažby v dome sú však replikami historických z prelomu 19. a 20. storočia – všetko sme konzultovali s pamiatkovým úradom. Najpôvodnejšie sú vstupná hala a chodba s dreveným schodiskom. Všetko murivo je kamenné, obvodové múry sú hrubé meter. Historickému krovu sa predĺžila jeho životnosť vďaka kovovým tiahlam, ktoré istia spodnú časť strešnej konštrukcie. A čo sa týka kúpeľní, vkomponovať ich do pamiatkovo chráneného domu tak, aby nenarušili jeho ráz, s rešpektom k histórii stavby, patrilo k najzložitejším procesom prispôsobovania interiéru na súčasné bývanie,“ ukazuje nám pani Angušová poeticky poňatý interiér kúpeľne susediacej so spálňou.

Na zobytnenie podkrovia sa ešte len chystajú. Pribudnú doň štyri apartmány, ktoré sa stanú rovnako ako sochy na atike alegóriami na ročné obdobia.

banská štiavnica

4 sochy a 2 farby

Strešnú atiku zdobia štyri terakotové sochy – múzy vytvorené ako alegórie ročných období. Originál jednej z nich je už v záhrade. Postupne sa na strechu dostanú kópie skulptúr a tie zo strechy poputujú do dvora. Majitelia ich sprístupnia návštevníkom Štiavnice.

„Sochy stojace na atike sa pri pohľade z ulice javia ako menšie figúry. V skutočnosti sú vysoké 1,5 metra,“ pripomenie pani Angušová. Fasáda domu bola istý čas hnedočervená. Pôvodne si takýto odtieň na priečelí vedeli predstaviť aj súčasní majitelia. „Náš dom sa musel celý rekonštruovať – bol v horšom stave ako susedný, ktorý teraz popri vynovenej fasáde 4 sôch pôsobí ešte schátralejšie ako pred niekoľkými rokmi.

banská štiavnica

Pri výbere farby nám pomohla pani architektka Iveta Chovanová z pamiatkového úradu. Jej podnet, aby sme domu dali zelený odtieň, rozhodol. Teraz sme radi – dom vyzerá sviežo, veľkolepo,“ spomína pani Angušová a pokračuje, „kým prebiehala prestavba a rekonštrukcia konzultovaná s pamiatkarmi, žili sme dole na prízemí. Na poschodí nebola elektrina celý polrok. Cez deň sme s manželom prechádzali izbami poschodia, rozprávali sa, zžívali sme sa s domom, hútali, kde bude kuchyňa, spálňa, detská, ako rozmiestnime elektrické zásuvky. Vo chvíli, keď sa spustili práce na hornom podlaží, bolo nám už všetko jasné – mali sme podrobné nákresy, práce ,odsýpali‘ podľa nášho plánu a predstáv. Všetky okná a dvere na poschodí vrátane interiérových si, našťastie, zachovali originálnu podobu aj so sklenenými výplňami. Za slnečného dňa sa stačí prizrieť – krivosť a škrabance na starých sklenených tabuliach sú zreteľné. Boli tu však pred nami, sú autentické.“

Text: Marína Ungerová
Foto: Miro Pochyba
Zdroj: časopis Pekné bývanie 2/19

Komentáre